Jozef Pobočík starší
Zvuk rífovej alebo prednej koncovej píšťaly sa v časoch môjho detstva ozýval zo všetkých kútov Brvnišťa najmä za pokojných letných podvečerov. Pamätám si slnečné nedeľné dopoludnia, keď sa chlapi z horného konca v čistučkých bielych košeliach, s rífovkami pod pazuchou schádzali na moste a predvádzali svoje umenie. Niektoré boli rozsušené a tak ich bolo treba v Papradnianke namočiť, aby sa „spučali“. Medzi týmito hráčmi boli aj také legendy hry na rífovú píšťalu ako Jano Fortuník – Hroščík, Frano a Pavel Pobočíkovci – Petríci, z ktorých jeden bol môj strýko a druhý otec. Tradícia hry na tieto nástroje tu bola taká bohatá, že nás v okolí niekedy volali aj „píščelkári“.
To však bola história. Legendy, ale aj tradície sa postupne vytratili a v dedine naraz nebol žiadny výrobca ani hráč na rífovú píšťalu. Aj táto skutočnosť ma viedla k tomu že som v čase imobility po ťažkej autohavárii v roku 1994 siahol po rífovke, ktorú mi dal kedysi otec. Postupne som vyrobil prvé koncovky, šesťdierkové píšťaly, a hoci mali svoje nedostatky, každá nová skúsenosť ma posunula ďalej.
Tak som sa dostal až k výrobe prvej fujary - ladenie „A“, ktorá mi doteraz visí nad hlavou v dielni. Keď konečne vydala prvé tóny, bol to pocit, aký sa neopakuje, pozná ho určite každý výrobca. Nedá mi nespomenúť meno akad. maliara Jozefa Doricu, ktorý ma vo veľkej miere inšpiroval svojim vzťahom k týmto nástrojom a motivoval v snahe vyrobiť prvé píšťaly či fujary. Bez pátosu môžem povedať, že hra na tieto nástroje ma chytila naplno a zrejme na celý život – zainteresovaní vedia, čo mám na mysli. V mladosti som trinásť či štrnásť rokov hrával v tanečnej kapele a hrávam na viaceré nástroje, ale píšťaly a fujara majú v mojom živote výnimočné miesto.
Zdobiť plastickými námetmi a výjavmi z pastierskeho života som začal niekedy na prelome tisícročí a hoci som začul aj odporcov tejto techniky, je to pre mňa aj hold fujare a spôsobu života našich ľudí.
Záverom len toľko - kto sa pred dokončením zvukotvornej časti nástroja nevie dočkať prvého fúknutia do štrbinky, komu poskočí srdce, keď po dlhých kilometroch objaví krásnu – tú pravú – bazičku, kto zažil pocit, keď sa jeho nástroj rozozvučí v rukách dobrého muzikanta, vie o čom je reč aj keď slová tu vôbec netreba.
Jozef Pobočík mladší
K píšťalkám a fujarám som sa spočiatku dostal ako výtvarník. Počas vysokoškolského štúdia som pomáhal otcovi pri zdobení, navrhovaní vzorom a podobne. Postupom času ma však začal zaujímať celý proces výroby až k tej najťažšej časti tvorbe zvuku a ladeniu nástrojov.
V období pôsobenia na Základnej umeleckej škole Imra Weinera Kráľa som mal času na prácu menej, ale vyskúšal som si napr. výrobu fajok, niektoré si môžete pozrieť v galérii.
V posledných rokoch som sa k píšťalkám a fujarám vrátil a chcem sa ich výrobe venovať v maximálnej miere. Sortiment som rozšíril o výrobu detských zvukových nástrojov, s ktorých výrobou sa stretávame čoraz menej a bola by škoda, keby z povedomia ľudí zmizli. Každý nástroj, ktorý vyrábam, je pre mňa novou výzvou, nezáleží na tom, či ide o fujaru alebo detskú hračku. Moja cesta k zdokonaleniu výroby nástrojov je však uľahčená tým, že mám vždy poruke dobrého učiteľa, môjho otca.
Okrem výroby tradičných nástrojov sa venujem aj výtvarnému umeniu. Zaoberám sa najmä kresbou a maľbou, pričom sa pohybujem od realistickej tvorby až k abstraktným motívom, podľa momentálnej chuti a inšpirácie. V poslednom období ma priťahuje najmä portrét a krajina, imaginárna alebo realistická. V najbližšom období plánujem vrátiť sa ku grafike, ktorou sme sa intenzívne zaoberali na ŠÚV v Kremnici.
